V dňoch 14.–17. septembra sa v Bildungshaus Schloss Puchberg vo Welse konalo Európske sympózium o synodalite Shaping Synodality in Europe: From Vision to Roadmap. Podujatie sa uskutočnilo pod záštitou Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) v spolupráci s Katolíckou súkromnou univerzitou v Linzi a jej pracoviskom pre synodalitu. Bolo súčasťou implementačnej fázy Synody o synodalite na roky 2025–2028 a malo prispieť k príprave Európskeho cirkevného zhromaždenia plánovaného na jar 2028.
Slovensko na sympóziu zastupovali členovia Národného synodálneho tímu Pavol Hrabovecký a Miroslava Siteková. Medzi prednášajúcimi a účastníkmi boli okrem iných podsekretárka Generálneho sekretariátu Synody Nathalie Becquartová, predseda CCEE arcibiskup Gintaras Grušas, kardinál Ladislav Nemet, Tomáš Halík, Christoph Theobald SJ či Myriam Wijlensová.
Spoločenstvo, ktoré nezastiera rozdiely
Synodalita nie je len metóda ani jednorazová udalosť – je to štýl kresťanského života, ktorý prehlbuje spoločenstvo. Skúsenosť z Welsu potvrdila jednoduchú pravdu: nie všetci si vždy rozumieme a nesúhlasíme vo všetkom. A predsa – práve v tejto rôznosti spočíva bohatstvo Cirkvi. Každá miestna cirkev má dary, ktoré nemá nikto iný. Dary, ktoré nemôžu byť nahradené, ani zdvojené, ani prehliadnuté bez toho, aby celok neutrpel.
Synodálny štýl života neznamená umelý konsenzus. Znamená schopnosť ostať spolu, počúvať sa a nechať sa vzájomne obdarovať aj tam, kde sa naše cesty rozchádzajú.
Jedno Kristovo telo, mnohé údy
Keď si osvojíme evanjeliové chápanie Kristovho tela do hĺbky, pochopíme, že jedna miestna cirkev bez druhej sa stáva izolovaným údom. Údom, ktorý síce ostáva súčasťou tela, no bez spojenia s ostatnými nemôže naplno žiť ani slúžiť.
A ešte hlbšie: ak nedýchame spolu, Duch Svätý nemá šancu oživiť celé telo. Dych spoločenstva – ten spoločný rytmus modlitby, načúvania a rozlišovania – je podmienkou, aby v Cirkvi mohol pôsobiť ten istý Duch, ktorý oživuje všetky údy.
Učiť sa počúvať cirkvi Európy
Program sympózia bol rozdelený do troch tematických línií: krst ako prameň synodálnej obnovy, počúvanie života Európy a premena Cirkvi v službe jej misie. Účastníci sa venovali otázke, ako žiť evanjelium v dnešnej Európe – v kontexte digitálneho sveta, ekumenizmu, vojny, polarizácie, nacionalizmu, migrácie, katechumenátu a katechézy.
Vo Welse sme sa učili počúvať iné cirkvi Európy. Nie preto, aby sme sa zjednotili v uniformite, ale aby sme spoločne rozlišovali, kam Duch Svätý vedie náš kontinent. Európa dnes potrebuje cirkvi, ktoré vedia hovoriť aj mlčať spolu, ktoré si dokážu darovať vlastnú skúsenosť viery a zároveň prijať skúsenosť iných ako obohatenie, nie ako ohrozenie.
Vďaka za obnovu česko-slovenského spoločenstva
Osobitne s vďačnosťou sme vnímali obnovu česko-slovenského spoločenstva a priateľstva, ktorá sa na sympóziu ukázala ako živá a plodná. Toto puto – historické, duchovné aj ľudské – bolo jedným z konkrétnych plodov synodálneho kráčania: znamením, že výmena darov medzi miestnymi cirkvami nie je teoretickým ideálom, ale reálnou skúsenosťou spoločenstva, ktoré Duch stále obnovuje. A práve z takýchto obnovených väzieb môže rásť aj cesta k Európskemu cirkevnému zhromaždeniu v roku 2028.
Pavol Hrabovecký